Titulka /  Lux metre
Multicategories
  • Vizuálna metóda  

    Vizuálne metódy

    Všeobecne sa dá vizuálna kontrola rozdeliť do dvoch základných kategórií podľa ich vykonania, a to na priamu a nepriamu, ak  sa používa pre stanovenie zhody výrobku so špecifikovanými požiadavkami ( stav povrchu výrobku, prevedenie lícovacích plôch; geometrického stavu výrobku).

     

    Priama vizuálne kontrola je definovaná ako kontrola, pri ktorej nie je prerušená optická dráha medzi okom pozorovateľa a kontrolovanou plochou. Kontrola sa vykonáva bez pomôcok alebo s pomôckami ( napr. zrkadlo, lupy, endoskopy alebo prístroje s optickými vláknami). Obvykle sa vykonáva ako miestna kontrola ( zisťovanie detailov), ak je dostatočný prístup ku kontrolovanému povrchu pre oči zo vzdialenosti menšej ako 600 mm a pod uhlom nie menším ako 30° vzhľadom ku kontrolovanému povrchu. Kontrolované plochy musia byť osvetlené, ak je to nutné, pomocným svetlom dosahujúcim minimálnu intenzitu osvetlenia 500 Luxov. Pri voľbe osvetlenia je nutné uvažovať optimálny smer s ohľadom na odrazivosť povrch a zamedzenie oslnenia. Priama vizuálne kontrola môže byť vykonávaná i ako všeobecná kontrola ( celková) zo vzdialenosti väčšej ako 600 mm a pri intenzite osvetlenia minimálne 160 Luxov.

     

    Nepriama vizuálna kontrola sa používa v prípadoch, ak nie je priama vizuálna kontrola  realizovateľná  jednak z dôvodu neprístupnosti ( tlakové nádoby, potrubný systém) alebo z dôvodu bezpečnosti ( ionizujúce žiarenie a pod.) Nepriama vizuálna kontrola je definová ako kontrola, pri ktorej je optická dráha medzi okom pozorovateľa a kontrolovanou plochou prerušená. Pri tejto kontrole sa používajú pomôcky ako sú videoskopy, prístroje s optickými vláknami a zahŕňa i používanie fotografie, videa alebo filmovej techniky, automatizovaných systémov a roboty. Musí sa však dokázať, že systém pre nepriamu vizuálnu kontrolu použitý pre vykonanie navrhnutej úlohy je vhodný,

  • Kapilárna metóda  

     

    Kapilárne metódy

    Skúšanie materiálu kapilárnymi metódami je jednou z najstarších metód a vyvinulo sa zo skúšok tesnosti spojov  a odliatkou pomocou petroleja a vápenného mlieka, vykonávaných už v 19. storočí.

    Moderné kapilárne metódy sú samostatným odborom nedeštruktívneho skúšania materiálu. Využívajú kapilárne vlastnosti niektorých kvapalín, nazývaných penetranty, k zisťovaniu povrchových necelistvostí materiálu, ako napr. trhlín, studených spojov, poréznosti a pod. Zistenie vnútorných závad, ktoré nemajú spojenie so skúšaným povrchom nie je týmito metódami možné.

    Hlavnou prednosťou kapilárnych metód spočívajú v ich principiálnej a aplikačnej jednoduchosti. Ďalšou výhodou je ich vysoká univerzálnosť, pretože tvarová zložitosť, rozmery a chemická zloženie skúšaných výrobkov nehrajú takú rolu ako u iných defektoskopických metód. V neposlednom rade patrí k prednostiam kapilárnych metód i ekonómia skúšania, pretože skúšky sú prevádzkovo i investične relatívne lacné, primerane rýchle a pri hodnotení výsledkou skúšky poskytujú minimum problémov.

    Princíp kapilárnych metód

    Kapilárne metódy sú založené na využití charakteristických vlastností fázových rozhraní a javov, označovaných ako kapilárne javy alebo kapilárne vlastnosti kvapalín.

    Vlastný princíp kapilárnych metód spočíva vo využití vzlínavosti a zmáčavosti vhodných kvapalín ( penetrantov), ich farebnosti a fluorescencie. Týmito kvapalinami sa pokrýva skúšaných povrch tak, aby mohli vnikať do necelistvostí vychádzajúcich na tento povrch. Po odstránení prebytku penetrantu zo skúšaného povrchu ( po ukončenej penetrácií do závad), vzlína zvyšný penetrant v závadách na povrch a za pomoci kontrastnej vývojky vytvára farebnú alebo fluoreskujúcu indikáciu vady. Indikácia závad sa hodnotí vizuálne.

    Použiteľnosť kapilárnych metód

    Kapilárnymi metodami sa dajú zisťovať iba vady vyúsťujúce na povrch tak, že do nich táto kvapilna (penetrant) môže vniknúť. Nejde nimi zisťovať vnútorné vady materiálov.


    Kapilárnymi metodami ide skúšať:

    a)  kovové materiály ( austenitické ocele, farebné, ľahké kovy  ich zliatiny a i.) Môžu byť použité i pre skúšanie feromagnetických materiálov, avšak tu je väčšinou výhodnejšiá magnetická prášková kontrola

    b)  nekovové materály ( plastické hmoty, glazovaná keramika, sklo a i.)

    Nejde skúšať materiály pórovité a materiály, ktoré by sa kapilárnymi prostriedkami porušovali (napr. niektoré plasty).

    Kapilárne metódy sa nejlepšie osvedčujú u plošných závad typu trhlín, studených spojov, zdvojenín a pod. a to i veľmi jemných. U plytkých a priestorových závad ( bubliny), ktoré sa na povrchu široko roztvárajú, je výsledok väčšinou neuspokojivý, pretože nejde zabrániť vymytiu penetrantu zo závady pri odstraňovaní jeho prebytku z povrchu výrobku.

  • Ultrazvuková metóda  

    Skúšky ultrazvukom

    Ultrazvuk možno chápať ako zvukové vlny o frekvenci nad medzou počuteľnosti šíriace sa prostredím, ktoré je aspoň čiastočne elestické, Takéto vlnenie nie je nič iné ako kmitavý pohyb častíc prostredia okolo rovnovážnych polôh. Pretože medzi časticami pôsobia sily súdržnosti, postupne sa tento pohyb prenáša z jednej častice na všetky okolité, čo sa navonok prejavuje tak, že vzruch – vlna sa šíri určitou rýchlosťou v prostredí. Akustický tlak, kotrý vyvolá vlnenie v prostredí je závislý na rýchlosti kmitania častíc a na akustickej impedancii ( vlnovom odpore) prostredia.

    Druhy  ultrazvukových vĺn

    častice orostredia, ktorým postupuje vlnenie môžu kmitať viacerými spôsobmi. Na obrázku je znázornemý prípad, keď častice kmitajú v smere šírenia vlny. Takémuto druhu vlnenia hovoríme pozdĺžne alebo longitudinálne. V prostredí, kde sa pozdĺžne vlny šíria vznikajú ťahové a tlakové sily, pretože častice sa striedavo od seba odďaľujú a zasa k sebe približujú. Pozdĺžne vlnenie sa môže šíriť v dostatočne pružnom tuhom, kvapalnom i plynnom prostredí.


    Ďalším druhom vlnenia je priečne (transverzálne) vlnenie, pri ktorom častice kmitajú kolmo na smer postupu vlny, pričom v rovine kmitania zachovávajú stále rovnaký smer. Priečna vlna sa môže šíriť iba v takom prostedí, ktoré je schopné prenášať šmykové sily, preto sa nešíri v kvapalinách  ani v plynoch, ale iba v tuhych látkach.


    Na povrchu a tesne pod ním asi do hĺbky jednej vlnovej dĺžky sa môže šíriť tzv. povrchové ( Rayleighovo) vlnenie, pri ktorom častice kmitajú v rovine kolmej na smer šírenia vlny, ale v nej nezachovávajú stále rovnaký smer kmitania – opisujú v tejto rovine elipsu. Amplitúda povrchovej vlyn s hĺbkou veľmi rýchlo klesá.


    V materáloch ako sú napr. tenké plechy, kde je hrúbka porovnateľná s dĺžkou vlny môžu vzniknúť tzv. doskové vlny, ktoré možno rozdeliť na dilatačné a ohybové. V oboch prípadoch častice na povrchu kmitajú tak ako u pozdĺžnej vlny, kým u ohybovej tak ako u transverzálnej vlny.



  • Rádiografia  
  • Magnetická metóda  

     

     

     

     

  • Tvrdosť  
Copyright © 2019. PP Kontrotech.